Nenájdeš ju nikde na svete. Iba tu, v chráme. Pritúlenú k stene, v zastrčenom kútiku a na nenáročnom mieste. Nevystatuje sa, nezavadzia ti v ceste. Musíš ju hľadať preto vždy len tam, v kútiku a prítmí, kde možno ľahko skryt zahanbenú tvár. Ťažké kroky, ktoré vedú k malej mriežke jej okienka a veľký vzdor tvojho srdca, ktorému nie ľahko padne ponížiť sa a radšej by samo povstať z poníženia a hriechu...
Predsa sa však podoberáš vykonať akt poslušnosti Spasiteľovej vôli a kľakáš tam, do prítmia a tieňa, a vyznávaš Bohu slovami, že si ho nebol hodným. A keď o tom hovoríš, pohotovo chápeš, ako bolo ľahko možné uniknúť a vyhnúť sa hriechom. Čuduješ sa, ako sa to mohlo stať, že vtedy si to nechcel, že si sa dobrovoľne odvracal od lásky aj pravdy. Zmocňuje sa ťa veľká túžba po Bohu napriek tomu, že obyčajne sa ti zdalo, že takéto niečo môže byť len výsadou života veľkých svätcov. A teraz vyslovuješ prísľub Bohu i sebe, že už budeš žiť ináč, každý deň aspoň trochu ináč a lepšie, aspoň trošička bližšie pri ňom, uvedomelejšie s ním ... Prosíš, aby ti k tomu dopomohol, pretože sám to nedokážeš.
A rozhrešujúca ruka kňaza kreslí nad tebou znak kríža. Viditeľný znak neviditeľnej milosti Božej, znak odpúšťajúcej milosrdnej lásky nášho Otca, ktorý je na nebesiach.